Najsť ide celkom ľahko - pred potravinamy Coop Jednota treba odbočiť vľavo /v smere cesta na Krupinu/ , prejsť železničné koľaje a na konci ulice odbočiť vľavo. Tu už poľahky z diaľky uvidíte na tmavožlto natretý jednoposchodový dom - pivovar v D. Nive. Po prehliadke pivovaru v spoločnosti pána Švarca a sládka som podľa mapy hľadal spojenie smerom na Senné, kde som mal dohodnuté stretnutie u zberateľa pána Muchu. /aj nocľah/. Počasie sa tu zlepšilo, oblačnosť zmizla a slniečko začalo pekne hriať. Povizliekal som teda čo sa dalo a hor sa ďalej. Po prekonení stúpania za Dobrou Nivou som sa vydal na smer Krupina. Až v Krupine po nádhernom zjazde, kde som si urobil rýchlostný rekord dňa som si uvedomil, že som mal na odbočke ukazujúcej na Veľký Krtíš odbočiť do ľava! Ale čo, keď tam to išlo do kopca a ja som sa tak pekne "spustil" až do Krupiny. Tak som skontroloval mapu a kedže naspať sa mi veru nechcelo šlapať do kopčeka, jediná možnosť bola odbočiť na Bzovík. Čakali ma pekné prevýšenia! Tie stúpania čo tam sú, sú "nádherné". Poznám tak jedného cyklistu, ten by sa tam určite nestratil! Ja som to zvládol v sedle, prešiel som Bzovík, po pravej ruke som zbadal aj Bzovícky kláštor-pevnosť. Nezastavoval som sa, u pán Muchu som bol dohodnutý na 17-tu hodinu. Tu už ale znova začali vyhrávať nad slnkom oblaky a začalo aj popŕchať. Tak som sa pred klesaním za Bzovíkom obliekol znova do dresu. Prekonával som tzv. hupáky, toto mi veľmi nesedí. Radšej jeden poriadny kopec ako toto neustále šplhanie sa do kopca a následne spúšťanie. Dážď stále silne, ale zatiaľ som odolával tomu, aby som sa si obliekol pršiplášť. Zrovna pri jednom "šplhaní" sa rozpršalo ešte viac, hovorím si " nie, nie, to je bláznivý apríl to hneď prejde". Neprešlo. Ako napriek, začal dážď padať ešte viac. Stále som to nevzdával znova si vravím - "prejde to". Neprešlo. A začali padať - krúpy... Tak, tak, krúpy. Zástávka, vytiahnutie pršiplášťa - nosím ho úplne na dne cyklobrašne, navlečenie sa doňho a poďme ďalej v daždi. Zjazdom som sa dostal do Senohradu. Bola mi zima, mal som mokré všetko, bŕŕŕŕ´. Tu som sa napojil na cestu ktorou som mal pôvodne za D. Nivou odbočiť. Za dedinou už som to nevydržal a v stúpaní som si dal oddych pri kríži na pamiatku katolíkom postaveným v roku 1978. Otvoril som a zjedol som "Pikao" trocha mi pomohlo. Dal som si rukavice Moira, mokré bezprstové som schoval. A znova tie stúpania-klesania, stúpania-klesania. Našťastie, autá ma predbiehali s rešpektom až v ľavom pruhu, jedine sme tam nejaký "expert" so značkou BA /samozrejme/ mi pripomenul "najohľaduplnejších" vodičov na Slovensku. Cez Dačov Lom ma všade upozorňovali značky na vojenský výcvikový priestor Lešť. Cez Utlaky, tu to bolo pekným zjazdom, som sa dostal na Riečky, Modrý Kameň-Rovné a konečne sa ukázal aj Modrý Kameň. Mapa von z cyklobrašne, zorientovanie mi ani netrvalo dlho a znova ma čaklao stúpenie na smer Dolné Strháre. Tu som si veru aj potlačil. Raz darmo, sezóna sa iba začína ! Po dosť zlej ceste znova raz tu klesaním, tu stúpaním pokračujem ďalej smer Koprovnica. Sem som sa rozhodol ísť, aby som nerobil zbytočný okruh cez dedinky - a hlavne cez tie "hupáky" na Senné. Z mapy som si "vypozeral" lesnú cestu dlhú asi 3 km. To by som mal zvládnuť. A ušetrím pár km naviac pedálovania do kopčekov... Podľa mapy /mám mierku 1:100 000/ sa dalo zistiť, že odbočka na lesnú cestu je pri začiatku klesania na Suché Brezno. Nejaká odbočka tam bola, a tak som sa dal po červenej značke do lesa. Spočiatku cesta bola zjazdná v sedle. Čo však nasleduje potom, no to bol zážitok! V prvom rade som stratil červenú turistickú značku vyznačenú na stromoch a to už som samozrejme bicykel tlačil v hlbokých brázdach po traktorch, nákladiakoch, jedným slovom /teda asi troma/ po "hovadskej" lesnej technike. Ťaží sa tu naplno, všade rozorané cesty, pne zo stromov pohádzané po celom blízkom okolí. Nedalo sa ísť priamo po tomto "oranisku" musel som sa dať po lese. Všade plno bahna, blata... nemal som ani tušenia, kde som. Na okolo len les, les a les a zbytky lesa pod nohami... v jednom momente sa les otvoril a v diaľke sa ukázali domy. Snažil som sa ísť tým smerom, bolo to však dosť ťažké vzhľadom na terén, v jeden moment sa mi po pravej strane ukázal zráz do hĺbky aspoň 5 metrov, na dne naplnenom kalnou vodu. Tam by som sa teda nechcel "porúčať." Slnko som si "držal" po ľavej strane za chrbtom, to jediné ma viedlo smerom na domy, teraz znova ukryté v korunách statných stromov. Zo začiatku som písal, že som bol dohodnutý na 17-tu hodinu. Pri ceste v lese som čas "upravil" na 18:00, potom na 19:00. To keď už som sa túlal po brázdach asi 1 hodinu. Cesta sa trocha zlepšila, "jazvy" v zemi už neboli také veľké. Išlo sa mi však stále s bicyklom a cyklobrašňami stále ťažko. Po čase som našiel našťastie stopy ktoré ma hádam vyvedú von z lesa. Aj tak bolo a les som nechal za chrbtom. Predo mnou sa otvorila krajina, polia, tie stavby ktoré som zbal ešte hore v hore sa troch priblížili. Bolo asi 18:00. Dostal som sa na križovatku zo stôp po traktoroch. Naľavo dlho, dlho nič, napravo zrovna tak - dlho, dlho nič len blato . Tak som si dal "en ten tyčky, vyletel čert z električky" a vyšlo mi, že mám ísť v pravo. Dostal som sa tak 500 metrov, ďalej to nešlo pre zlý terén. Takže spať na križovatku a jediná možnosť dať sa vľavo. Znova bahno, bicykel mi zadným kolesom zapadal hlboko do zeme. Pešo bola jediná možnosť, to však dostávali zabrať topánky. Znova sa objavila červená značka, sláva, tak som sa dal po nej s úmyslom, že už ju nepustím aj keby neviem čo! Neviem čo prišlo po 1 km - cesta a pásy po traktoroch končili v rieke... a pokračovali na druhej strane. Tam sa už ukazovali aj domčeky-nejaká dedinka, ale aká ?! Rieka bola tak 15 metrová. Čo teraz? Na druhej strane sa objímal mladý párik. Aj prestali, keď zbadali "zblúdeného cyklistu" zrazu sa vynoriaceho zo zákruty. Čakali, čo urobím, ja tiež... Vracať sa mi veru nechcelo, tak som začal robiť jedine to, čo som mohol. Rozbehol som sa na bicykli a hup do vod.....nie, nie, nie. To som len srandoval. Teda takto je to správne: topánky, ponožky dolu, návleky hore a bok po boku s bicyklom som sa "prebrodil" na druhý breh. Našťastie riečka nebola hlboká, voda bola zrovna po náboje, tašky si to pokrstenie ani nevšimli, Sportarsenal-u vďaka za vodotesné brašne! Ale "šutre tam boli na dne pekné, šmýkalo sa mi, myslím nohy na šutroch/, bicykel tiež nadskakoval ako divý. Kúpať som sa nechcel, ešte nebola večierka. Dostal som sa v pohode na druhý breh, oprel bicykel o strom. Len tak naboso po cestičke som sa vybral na návštevu k "okukovačom". Chalan a dievča sa na mňa pozerali ako by som prišiel z Gurúnu- ako Majka. Ospravedlnil som sa za rušenie a spôsobne som položil otázku, ukazujúc rukou : "Čo je toto za dedinka"? Chalanova odpoveď ma nepotešila. Vraj : "Brusník". Aha, tak tu som to už vzdal.. Spať v Sennom sa dnes veru nebude. Ale ako sa vraví: "Topiaci sa aj slamky chytá", padla ešte jedna otázka odo mňa: "A ako ďaleko je prosím Ťa Senné"? Odpoveď: No veď to je tamtá ďaľšia dedinka, predsa! Je to od nás tak 1 km najviac". Ešte sa začudovali, prečo som išiel cez rieku. Dalo sa vraj pokračovať po brehu z ktorého som prišiel priamo do Senného... To som veru nevedel! Že by som sa vrátil?! Niééé, idem po ceste ďalej, vody mám už dosť. Ešte som sa spýtal, čo som to práve "prebrodil" za rieku. Rieku Tisovník - bola chalanova odpoveď. Tak som sa poďakoval a rozlúčil sa s dvojicou. Umyl som si nohy, dal si ponožky, topánky, vysadol na bicykel a hurá na cestu. Po pár metroch som zapadol vyše ráfika /zadného/ zosadnem, po členky v bahne topánky, no paráda... Neviem či im tu rok v kuse pršalo alebo čo, ale aj močiare v knihe o psovi Baskervillskom od sira Artura Conana Doyla by "vyschli" závisťou pri tom, čo som mal možnosť tu zažiť na tých asi 5 km lesom, poliami. Konečne cesta! Rozbehol som sa ale po pár metroch znova stojím. Teraz to však má úplne iný - prozaickejší dôvod. Zbadal som potraviny, otvorené, hurá. Asi som to zabudol spomenúť, ale už na začiatku lesa, na Koprovnici mi zostalo tak asi 2 deci vody... Teda smer potraviny, vonku sedeli chlapy a dávali si po pive. Obchodík bol naozaj otvorený, tak som nakúpil sladkosti, 2L vodu. Sladkosti hneď začali vo mne miznúť, chlapy a pani z obchodíka sa pýtali - "odkiaľ a kam"? Tak som im pekne porozprával "odkiaľ a kam" do Senného mám namierené. Hneď sa začali pýtať za kým do toho Senného idem. "Pán Mucha" vravím ja. "Mucha, Mucha - ale veďa tam žiadny s takým menom nebýva"! "Nepomýli ste sa mladý pán"? Ja, a pomýliť sa? Veď si píšeme už skoro dva mesiace! "Noooo a nebude to Senné pri Michalovciach"? ono totiž na Slovensku sú dve obce Senné. "KDE" ??????? - ja na to ."No, počkajte, mi to zistíme"! Nebudete mi veriť, jeden z chlapov hneď volal do dediny známemu - "čau, máte tam v Sennom Muchu"? Vraj áno, tak som si vydýchol. Jeden z chlapov sa mi aj ponúkal, že ma hneď hodí do Bratislavy, žeby niečo tušil? Ja som sa teda rýchlo rozlúčil a poďho do cieľa cesty o ktorom som ani nedúfal, že ho dnes dosiahnem! Senné sa mi zjavil po pár minútach, už som sa videl ako sa umývam a debatujem u známeho zberateľa. Tak po ceste som rozmýšľal, ako čo najrýchlejšie nájsť Senne 41 - idem popri ceste a všímam si čísla na domoch. 51 - 49 - 47 - 45 - 43 - .......39. V momente som stál a pozerám či sa mi marí. 41-notka chýba! Namiesto nej tam bola len zrúcanina, tehly. No, tak som kúsok prepedáloval, zbadal som dve ženy. "Dobrý večer /19:00/ hľadám Senné 41, pána Muchu! Taký tu nebýval a nebýva - povedala jedna z nich z "luftu". "Fíha, ale veď ja si s ním dopisujem", nedám sa ešte z posledných síl odbyť. "Nie, nebýval a nebýva tu!". "A nemýlite si to pánko náhodou so Senním pri Michalovciach"? Keď pani povedala "pri Michalovciach" tak som to vzdal úplne. Tak, teda koniec, "chybička se vloudila". Čo však teraz? Pýtam sa na nocľah, nepochodil som. Vraj jedine naspať do Krtíša, to by som ale je nezvládol. Tak potom jedine ďalej. Rozlúčil som sa a vydal sa - teraz už len pre hľadanie nocľahu ďalej. Prešiel som odbočku na dedinku Príboj, všade ma tu "vítali" len rozpadnuté, zničené domčeky, chalúpky. Nikde ani človiečika. Idem teda ďalej. Šuľa, žiadne ubytovanie, Červeňany sa mi nepáčili už na pohľad. Znova tie mŕtve domy, prevlaené strechy dreveníc a množstvo brechajúcich psov. /zvláštene, že na autá nebrešú, zato na cyklistov ako o dušu - v čom to asi je???/ Pohľad do mapy mi hovorí jedno. Treba ísť až do Horného Tisovníka, na mape je totiž vyznačený kostol, hádam na fare sa nadomnou zľutujú a nechajú ma vyspať aj na zemi - len nech som v teple. Už som si ináč začal všímať aj zastávky SAD-ky. V Hornom Tisovníku som prešiel celú dedinu, kostol bol bez jediného svetielka. Až pred koncom dedinky sa objavil človek. Ubytovanie nie, kostol je prázdny, mám skúsiť šťastie u starostu na začiatku dediny. Tak som sa dal naspať na za čiatok dediny. /20:00/ Zazvonil som. Vyšla pani starostová, neviem, asi. "Nie, ubytovať sa tu nedá". Ale dala mi tip: asi 3 km za dedinou smerom na Starú Hutu je odbočka na detskú ubytovňu Javorie. Tam mám skúsiť šťastie. Tak som poďakoval a v stále vačšej tme som sa vydal hľadať tajomnú odbočku. Pri každom zabratí do pedálov sa na mňa pri ceste v hustnúcom šere "vycierali" stromy bizarných tvarov - predstavivosť a to šero u mňa urobili svoje. Tam neexistujúci dom, tam sediace veľké zviera, tam obor. A pritom to boli len a len stromy pri ceste. Alebo nie? No pokračoval som aj napriek mojim obrazom ďalej. Odbočku a aj tabuľu som zbadal-nebola to vidina!. Tak hádam tu už ma neodmietnu a konečne dnešný ťažký cykloturistický deň ukončím pod sprchou a v posteli. Po ľavej strane sa objavili stavby, také domy čo sa sem ani nehodili - jednoposchodové domy, pri každom auto, sediaci, stojaci, zabávajúci sa ľudkovia. Tak toto asi to moje Javorie nebude. Pokračujem ďalej, domy a svetlo a ľudkov som nechal za chrbtom. Idem ďalej, pohltila ma už úplná tma. Cesta je neosvetlená, našťastie ale je to síce úzka, ale asfaltka. Pedáloval som asi 20 minút - nikde ani živej duše. Svetlo a dom sa objavilo zrazu. Nikde však nebola žiadna tabuľa, nič. Len upozornenie - POZOR ZLÝ PES! Tak som tam tak bezradne stál a rozmýšľal čo ďalej. Rozhodol som sa pre návrat k domom a hlavne ľuďom . Už pevne rozhodnutý, že ďalej nejdem a spím na zastávke SAD, čo som si všimol na odbočke na Javorie. Pri domoch už nebolo ani nohy, všade ticho. Ako keby sa dnes na mňa dohodli! Už som si pomáhal aj s ručnou baterkou aby som niečo neprehliadol. V jednom z okien sa mihli postavy - zasvietim na dom - POTRAVINY - a otvorené. Paráda. Bicykel na mňa počká pri dverách, ja idem dnu. Pozdravím, poviem čo mám za problém, ale hlavne si kúpim čierne pivo. Zdolal som ho na dva dúšky, mňam. Začali ma presviedčať, že tá ubytovňa tam je - 3 km a ste tam ! Ja už však nemám síl znova tam ísť. Zrazu sa ozvala jedna zo žien, čo tam boli. "Však môžete ísť spať ku nám, máme voľnú posteľ!!!!. Ja hneď súhlasím, som ochotný spať aj na zemi! "Ale nie, veď tam máme posteľ, veď Vám to povedala" , pridáva sa aj jeden z chlapov. Ešte však medzitým aj volajú do ubytovne. "Áno sme tu, ubytujeme ho, môže prísť" ubezpečil hlas v telefóne pani z potravín. Ale už je rozhodnuté - idem spať k milej pani a dvom chlapom, čo sú s ňou. Ešte si kupujem vodu na druhý deň, rozlúčim sa a idem s neznámymi do neznáma. Po ceste sa ma pýta pani: "viete kde budete spať "? Ja na to, že kľudne aj na zemi. "Nie, nie, posteľ máme - ale kde, myslím ako miesto" ? "Na ovčej farme"! Po chvíľke sme sa zastavili pred plotom. "Nezľaknite sa, máme tu 9 psov - dávajú nám pozor na ovečky"! vraví jeden z chlapov. V dome som bol pohostený ovčím syrom a pivom. Ja som vytiahol "proviant" z domu - rezeň a ponúkali sme sa teda navzájom. Okolo 23:00 sme sa rozlúčil s tým ,že ja môžem spať, oni ráno vstávajú o štvrtej a idú obriadiť ovce. Ja som mal v pláne vyraziť už o piatej, ale zmenil som to a dal som si budík na 06:00. Ešte ma pani Marika /tak sa volala/ upzornila, že psík, čo majú hore na poschodí chrápe. Neveril som, ale vážne, v hlbokej tme, akú v Bratislave nezažijem v bytovke, si tak pekne chrapkal ako človek. Spalo sa mi veľmi dobre, občas ma prebral brechot psíkov-strážcov oviec.

Druhý deň z Horného Tisovníka cez Starú Hutu, Slatinské Lazy, Vígľaš, Zvolenskú Slatinu, Lieskovec, Zvolen, Sliač do Banskej Bystrice, naspäť do Zvolena. /99 km/

Ráno som si trocha očistil bicykel - zatiaľ čo moji záchrancovia tvrdo pracovali - dojili. Presne ako hovorila pani Marika, o siedmej skončili ranné dojenie ovečiek, priniesli podojené mlieko a pripravili si ho na ďalšiu procedúru, ktorej ja chlapec z mesta ale nerozumiem. Ja som sa s nimi pekne odfotil, rozlúčil, a domov som dostal od nej ten veľmi dobrý syr. Poďakoval som a sľúbil, že sa sem niekedy vrátim. Čakalo ma 7 km 7% stúpanie, pekná rozcvička na ráno. Nebolo to však vôbec zlé, síce pomaly, ale vyšliapal som toto jediné veľké stúpanie dnešného dňa. V Starej Hute som objavil pekne naaranžované postavy - žena a muž v krojoch v nadživotnej veľkosti. Vyrobený boli z "balíkov" čo zostanú po žatve na poliach. Pán, čo ma pri nich fotil mi dal informáciu, že je možnosť ubytovania u neho. Buď na záhrade, alebo aj v dome. Takže keď budete prechádzať týmto krajom, toto je dobrý typ pre Vás - aby ste neblúdili rovnako ako ja. Je to kúskok za tým 7% stúpaním od Horného Tisovníka. Ešte na ovčej farme sme prebrali moju cestu do B.Bystrice - mal som lístok kade mám ísť. Počasie bolo znova také "všeljaké" zatiahmuté, studený vietor. Ale do Zvolena už cesta išla len z kopca. Pedálovanie teda nebolo ťažké. Trochu si aspoň zvýšim hodinový priemer. Preletel som cez Slatinské Lazy, Vígľaš, Zvolenskú Slatinu a cez Lieskovec som dopedáloval do Zvolena. Tu hľadám tabuľu Sliač. Nikde nič, ale objavil som inú - priamo na Banskú Bystricu. Tak som sa dal po nej. Stále som hľadal starú cestu vedúcu popri "diaľnici-ceste 1. triedy" ani neviem ako, ale zrazu zisťujem, že idem po ceste kde bicykle nemajú čo hľadať! Asi 5 km som teda prešiel po tejto ceste, čakajúc kedy ma zastavia policajti. Hneď, ako som mal moznosť odbočiť, tak som to využil. Aj vzhľadom na rýchle autá. Odbočkou som sa dostal na Sliač a konečne aj na tú správnu cestu. Bola síce pomalšia pre autá, ale aj užšia pre cyklistov. Hlavne pre veľké množstvo tatroviek, či už civilných ale dosť veľa aj vojenských z blízkeho "kasína". Do Bystrice som sa dostal bez problémov, v meste som sa dal hľadať pešiu zónu do centra. Cesta to bola ťažká, doprava je tu ako v Bratislave. V centre mi poradili ako sa dostať k druhému cieľu tejto cyklotúry - pivovaru PERLA. Prešiel som sa teda po peknej pešej zóne v centre. Pivovar som našiel za pomoci jednej bystričanky - ale majiteľa som nezastihol. Vrátim sa sem, ale to už bude bez bicykla, len na "otočku" Cestu spať už som vedel, čo ma čaká, tak som bol pripravený. Škoda, že znova začalo pršať. Tieto dva dni mi počasie neprialo. Pri letisku Sliač som si dal obedňajšiu prestávku. Mal som to aj s leteckým dňom. Delfíny a MiG 29 sa predvádzali v plenj paráde!!! Po obede a potom keď prestalo ako tak pršať, som sa rozhodol aj pre návštevu kúpeľov Sliač. Tu som bol v roku 1989/90 na "odtučňovacej kúre" . Tak som si chcel pozrieť miesto svojho skoro 2 mesačného pobytu. Najstaršia písomná zmienka o sliačskych prameňoch pochádza z roku 1244, z čias kráľa Belu IV. Od polovice 15. storočia sa o sliačskych prameňoch zmieňuje mnoho významných učencov a spisovateľov - napríklad Aeneas Sylvius, apoštolský nuncius na dvore kráľa Mateja Korvína /1458-1490/ v Budíne, Juraj Agricola (pôvodom Nemec), hlavný mešťanosta a mestský fyzikus mesta Banskej Štiavnice, Juraj Wernher - "otec uhorskej balneografie" a mnohí ďalší. Sliač ako kúpele slúžili už v 16. storočí. V minulosti patrili medzi najvyhľadávanejšie kúpele Uhorska. Za svoju popularitu a príťažlivosť vďačili liečivým účinkom svojich minerálnych vôd a návštevám významných osobností politického, hospodárskeho a kultúrneho života /napr. maďarský revolucionár Lajos Kossuth, rakúsky dramitik Franz Grillparzer, česká spisovateľka Božena Němcová, T.G.Masaryk, ruský prezident Chruščov, atď./ Okrem toho stojí za zmienku i návšteva kambodžského princa Norodoma Sihanuka. V polovici 19. stor. stála na Sliači už aj jednoposchodová kúpeľná budova so štyrmi bazénmi: Panským (Herrnbad) s najvyššou teplotou, Meštiackym (Bürgernbad), Sedliackym (Bauernbad) a studeným, nazývaným Ľudový, ktorý mal najnižšiu teplotu. Všetky bazény mali prirodzené vývery. Okrem toho boli už postavené dva hotely: dnešná Bratislava a Detva. Obľube sa tešili aj dva súkromné domy, prispôsobené na ubytovanie hostí - Thököličkin dom (dnes na jeho mieste stojí liečebný dom Amália) a Szeréničkin dom V roku 1930 dobudovali modernú reštauráciu (dnešná Spoločenská dvorana) a zároveň sa začalo s výstavbou dnešného liečebného domu Palace (ukončený až r. 1943). V roku 1931 prestavali hotel Slovensko, ktorý bol pôvodne postavený už v roku 1873. V 40-tych rokoch slúžili kúpele iba privilegovaným vrstvám. Pobyt v nich bol veľmi drahý a právom ich nazývali "panskými" kúpeľami. Tak ako v minulosti, tak aj po oslobodení navštívili Sliač mnohé osobnosti slovenského politického, spoločenského a kultúrneho života: Ján Smrek, Pavol Horov, Ferdinand Gabaj, Janko Alexy, Martin Benka, Ľudovít Fulla, Ján Cikker, Alexander Moyzes, Mikuláš Huba a mnohí ďalší. Dnešnú podobu s dominantným komplexom Palace majú kúpele Sliač z tridsiatych rokov 20. storočia. Moderná, rozsiahla balneoterapia - "Kúpeľný dom" bola dokončená v roku 1960 a v roku 1995 sa k nej pripojila nová balneoterapeutická budova. Po prehliadke a rozhovore s milou pani v strážnej búdke na parkovisku som sa vydal na cestu do Zvolena, konečne po ceste ktorou som mal ísť aj do Banskej Bystrice. Nabudúce už budem vedieť! Vo Zvolene som troch očistil bicykel aby modráci nenadávali a už som si len počkal na môj starý známy vlak Horehronec do Bratislavy. Na stanici v Bratislave som zakončil túto dvojdennú cyklotúru v zložení ja a len ja....


Tešim sa na ďaľsie "objavy", poblúdenia, PIVO ! Dopedálovania !

SUMÁR DÁTUM: 26.-27. APRÍL 2004 LOKALITA:ZVOLEN - BANSKÁ BYSTRICA CELKOVÝ ČISTÝ ČAS: 12.41 /10:00-22:00, 7:00 - 15:00/ PREJDENÉ KM: 205 MAX RÝCHLOSŤ:64 PRIEMERNÁ RÝCHLOSŤ:14,8 - 1.deň + 18,0 -2.deň